Mám dvadsaťjeden rokov, ale začalo to už skôr. Jeden obyčajný všedný deň trvá len malú chvíľu. Človek si musí naplánovať, čo chce spraviť, lebo dvadsaťštyri hodín je ukrutne málo. Ráno sa zobudím o ôsmej a už je obed, akurát sa vychystám, že pôjdem do mesta a už som aj prišiel domov. Nič som nestihol a môžem ísť rovno do postele.
Alebo keď si spomeniem na svoje detstvo, že predstava centra mesta je taká vzdialená, že sa tam dostanem najbližšie len vtedy, keď pôjdem do mesta s rodičmi. Alebo keď vonku svietilo slnko a bolo krásne letné počasie a bolo ozaj krásne. Dnes poznám každú ulicu, každý dom a stačí, aby som zatvoril oči, a mám celé mesto ako na dlani. A čoby len mesto, mám v hlave cesty dlhé stovky kilometrov a dokážem sa predstaviť kdekoľvek, kde som aspoň raz, alebo párkrát bol.
Chýba mi ten pocit detstva, keď boli aj obyčajné veci výnimočné. Keď bol každý deň naozaj nový a stalo sa niečo nové.
Nie som si istý, či sa mi podarilo dostatočne opísať pocit, ktorý cítim práve teraz, ale je krásny. Mám dvadsaťjeden rokov, vonku je zamračené, ale napriek tomu je najkrajšie za posledných pár rokov. Dnešok má tú správnu atmosféru.